Najskôr som si povedala:,,Veď fotky to povedia za mňa.“

 No predsa mi nedá nepreniesť moje pocity aspoň do pár slov. Hlavne tak nejak nezachytávajú len samotnú Pohodu, ale skôr doslova... mňa na Pohode :-)

Minulý ročník bol môj prvý. A ja sa doteraz pýtam prečo. Prečo som dovtedy tak dlho tento festival vedome ignorovala. Hmm.

Náklonnosť k festivalom je vo mne dá sa povedať odmala. Vždy som vyhladávala zväčša tie menšie ako Beseda u Bigbítu či celkom maličké rodinné festivaly s veľkým srdcom niekde na lúke.

Aj keď som zlú skúsenosť s veľkým festivalom vlastne vôbec nemala, akosi som ich začala prehliadať. Môj prvý som absolvovala keď som mala 13r. - Hodokvas v Pezinku a vlastne to bol jeden z najlepších aké som zažila. Kruci, mám pocit že toto môžem povedať o väčšine z nich. Proste si ich užívam.

Srdcom, sluchom, telom.. všetkým.

Ale späť k tomu, prečo som si nechala pod nosom ubiehať minulé pohodové ročníky. Asi preto, že som dávala na slová nesprávnych ľudí, ktorí si ho užiť jednoducho nedokázali. Program je tak PESTRÝ, hýri všetkými chuťami a farbami. Nech ste malý, stredný, veľký, taký, hentaký či onaký. Či si chcete užiť hudbu, divadlo, tvoriť, diskutovať, nakupovať, uviaznuť v stanovom mestečku pri vlastnej hudbe s priateľmi ako naši susedia, ísť s jedlom o preteky alebo spiť sa pod obraz boží.. Jaký si to udeláš takový to máš.

Vážne to tento rok nebolo len o Gáboríkovi,  Kiskovi a čapovanej treske, hah. Tieto časti programu išli napríklad celkom mimo mňa a ja som sa o ich prítomnosti dozvedela až po skončení festivalu. Zato mi srdce ukradli pre mňa doposiaľ neznáme skupiny ako Jambinai z Južnej Kórei, Tame Impala z Austrálie, naše slovenské Fúzy Múzy, Juana Molina z Argentíny... Och to bola žena.

A to je len malá časťz programu. Ani nevravím o tom množstve milých stretnutí a okamihov, ktoré mi podvihnú kútiky pokaždé keď si na ne spomeniem.

Zastavovalo sa pri mne množstvo ľudí, najmä cudzinci. Najmilšie spomienky mi zostalo na tých z Kanady, Mexika a Ruska.. Boli tak otvorení, milí, zvedaví a vychutnávali si to naplno. A čo sa mi zase potvrdilo, ej. Musím docibriť angličtinu pretože by som sa rozprááááávala a nie iba rozprávala.

Toto je práve ten typ festivalu kde vás môže poriadne mrzieť, že sa utnete s alkoholom, ktorý zahmlie spomienky.

Len pre zaujímavosť.  Môj pitný režim na Pohode vyzeral takto: 1x nealko pivo, 1x maté a potom.. voda voda, voda, voda, voda, voda, voda. A vlastne ešte... voda!

Ach, keby ste vedeli ako sa mi nechcelo odísť.

Úplne si pamätám ten okamih. Sobota – poobede. Slnko sa nevedelo dohodnúť s oblakmi z vaty kto bude pán. Vo vzduchu sa príjemne miesila hudba z pódií, všade spokojnosť, úsmevy.. smiech. Tam tvoria obrazy, tam ktosi z návštevníkov hrá na klavíry, do toho znie milý falošný spev.. tam sa učia tancovať ľudové tance.. a tam proste len tak ležia na tráve a ľúbia sa.

Akoby všetci tie tri dni hodili stres a problémy za hlavu. Ten oblak spokojnosti, lásky a pohody si treba zažiť. Preto ak máte v sebe aspoň kúsok festivalovej.. hudobnej či kreatívnej dušičky, festival Pohoda vám ju pohladí.

Štvrtok

Ako je u nás už tradíciou, Zámocký park v Malackách žil aj tentokrát oslavami 1.mája. Narazíte na ľudí, ktorí "sú stratení" aj celý rok, v podstate je úsmevné, že niektorých vidíte vždy len v tento deň. No stretnutie itak zanechá vo veľa prípadoch milé pohladenie na duši. Rok od roku vidíte ako sa ľudia menia, alebo ako sa u nich zastavil čas. Hlavou prebehne pár spoločne prežitých chvíľ.. dobrých, zlých, silných.. vlastne sa mi v hlave premietne taký malý film. Lipnem na spomienkach, zbožňujem spomínanie a opätovné prežívanie. My introverti...

Nie je to jedlo, ani stánky s materiálnym potešením čo ma tiahne v tento deň do nášho kúsku lesa (aj keď si pravidelne každý rok odnesiem domov nejakú tú kryštálovú geodu O:-) , ani hudba pre mňa/nás nie je hlavným lákadlom. No aj tak sa tešíme na náš 1.Máj celý rok.

 Je to akýsi oblak, do ktorého sa ponorím keď prejdem hlavnou bránou. Možno sú to len májové spomienky z detstva, z puberty pri ktorých ma šteklí žalúdok v pozitívnom aj negatívnom. A možno na Malacky padne naozaj aspoň raz za rok oblak spokojnosti, dobrej nálady, pozitívnej energie.. (snáď to druhé)

Užívam si ho a chcem ho cítiť každý rok.

Povedzme si na rovinu, Malacky už nie sú tým čo bývali, a preto si cením každý jeden deň kedy to vnímam inak. 

O tomto som sa ale rozpísať nechcela...

☽ ☾☽ ☾

Mám pre vás po dlhšej dobe opäť zopár fotiek. Fotografmi sme boli tentokrát všetci zúčastnení - Pepo, Vanda, Juraj aj ja a ako tak môžem skromne zhodnotiť, talent kvitne v každom z nás ;-)

Ďakujem za krásne fotky. Moja maličkosť sa už len pohrala s farbami.

A ešte na záver.. chcem sa vám popýšiť s jedným z mojich najnovších a najkrajších výtvorov. 

To je ona. Kvetinová parta ši skôr koruna plná pivoniek, orgovánu a ruží. 

Úžasný to pocit ak ste zaľúbený do niečoho, čo ste sami vytvorili. Jednoducho sa neviete vynadívať.

Chcem, aby ku mne prirástla.

Dnes to cítim na tieto slová...

 Love, peace and flowers.

Sandra

♥ ☮ ❀